Obr. 1 Kľúčové údaje o MM

Thomasa Alexandera McBeana zdroje opisujú ako vysoko váženého londýnskeho obchodníka, ktorý mal 45 rokov, keď ochorel. Počas dovolenky si spravil výlet do podzemnej jaskyne a po jej opustení popisoval, že cítil „akoby niečo prasklo alebo povolilo v jeho hrudi“ a niekoľko minút ležal na zemi, nehybný od bolesti. Bolo to v lete 1844 a hoci sa dôkazy mnohopočetného myelómu dajú nájsť aj medzi archeologickými vykopávkami, T. A. McBean patrí medzi prvé veľmi dobre zdokumentované prípady tohto ochorenia.
McBeana sa ujali lekári, zatiaľ netušiaci, čo s ním vlastne je, a dočasne mu uľavili od bolesti. Tá sa vrátila na jar 1845 a jeho lekár dr. Thomas Watson mu predpísal železo a chinín, ktoré mu zvyčajne uľavili a priniesli rýchle zlepšenie. McBeanov stav sa opäť zhoršil na jeseň 1845, navštívil teda ordináciu dr. Williama Macintyrea. Lekárovi sa nepozdával moč pacienta; poslal ho preto na rozbor lekárovi Bence Jonesovi do nemocnice Sv. Juraja. Jones potvrdil Macintyrove podozrenie a vypočítal, že pacient vylučoval viac ako 60 g proteínov denne. Podľa Jonesa išlo o oxid albumínu – teda proteín, ktorý sa bežne nachádza v krvi, ale zdravá oblička ho dokáže odfiltrovať a do moču by sa nemal dostať.
McBeanove bolesti pokračovali a zomrel 1. januára 1846. Pitva ukázala, že jeho kosti boli mäkké, krehké a lámavé a obsahovali „rôsolovitú mazľavú látku krvavočervenej farby“. Histológia kostnej drene odhalila bunky okrúhleho a oválneho tvaru, ktoré boli až dvakrát väčšie ako priemerné krvné bunky a obsahovali jedno alebo dve jadrá a svetlé jadierko.
Dnes vieme, že Dr. Jones bol vo svojej analýze veľmi presný. Mnohopočetný myelóm je nádorovým ochorením krvi, pri ktorom dochádza k nekontrolovanému množeniu abnormálnych plazmatických buniek. Tie neplnia svoju funkciu, nedokážu chrániť pred infekciami a nadmerným množením blokujú zdravú tvorbu krvi a ukladajú sa aj do iných orgánov.
Obr. 2 Zdravá kostná dreň vs kostná dreň s mnohopočetným myelómom

Obr. 3 Predpoklad incidencie MM na Slovensku do roku 2050 a prehľad podľa regiónov strednej Európy a Pobaltia (CEB - Central Europe and the Baltics)

Obr. 4 Predpoklad mortality MM na Slovensku do roku 2050 a prehľad podľa regiónov strednej Európy a Pobaltia (CEB - Central Europe and the Baltics)

MM sa dvakrát častejšie vyskytuje u černochov ako u belochov a často sa vyskytuje aj u pacientov, ktorí majú blízkeho príbuzného s týmto ochorením. Naznačuje to spojitosť s genetickými faktormi, ktoré môžu pri vzniku ochorenia zohrávať určitú úlohu.
Presné príčiny vzniku mnohopočetného myelómu stále nie sú známe. Vedcom sa podarilo určiť viacero rizikových faktorov zvyšujúcich pravdepodobnosť vzniku ochorenia:
Mnohopočetný myelóm sa najčastejšie prejaví poruchou funkcie obličiek (ako to bolo vo vyššie opísanom prípade Thomasa Alexandera McBeana), útlmom krvotvorby a bolesťou kostí. Myelóm môže zasiahnuť aj viaceré oblasti tela naraz. Pacienti neraz trpia aj opakovanými infekciami. Ani očkovacie látky na nich neúčinkujú tak ako na zdravých. Chorí často pociťujú únavu jednak zo samotného ochorenia, jednak z poklesu červených krviniek.
Nádorové plazmatické bunky produkujú nefunkčnú protilátku nazývanú paraproteín. Vysoká hladina paraproteínu spôsobuje poruchu zrážania krvi a ovplyvňuje normálnu funkciu krvných doštičiek. To sa môže prejaviť krvácaním z nosa a tvorbou modrín. Vysoká hladina paraproteínu v krvi sa prejavuje aj poruchami videnia, bolesťami hlavy, poruchou srdcovej činnosti či poruchou dýchania.
Mnohopočetný myelóm často spôsobuje poškodenie kosti (zvyčajne v oblasti lebky, chrbtice, rebier, panvy alebo v dlhých kostiach), čo zvyšuje riziko patologických zlomenín. Zriedkavejšie sa objavuje osteoporóza.
Z kostí sa vplyvom myelómu uvoľňuje nadmerné množstvo vápnika (hyperkalciémia), čo sa považuje za závažnú metabolickú poruchu. Prejavuje sa zápchou, celkovou vyčerpanosťou, ospalosťou až dezorientáciou, nadmerným močením a sústavným smädom. Pacient by mal byť ihneď hospitalizovaný, lebo je ťažko dehydratovaný a v metabolickom rozvrate.
Juraj Chudej – lekár: Čo je mnohopočetný myelóm a ako sa u pacientov diagnostikuje? (video z roku 2016)
Skorá diagnostika je kľúčová na začatie vhodnej liečby. Ak sa ochorenie odhalí príliš neskoro, hrozí, že pacienti budú mať trvalo poškodené napríklad stavce, obličky alebo miechu.
Pribúdajúce poznatky o ochorení a nové technologické možnosti prispievajú k tomu, že každá z diagnostických metód prechádza vývojom a hľadajú sa nové spôsoby, ako diagnostiku urýchliť. Pred diagnostikovaním mnohopočetného myelómu je zvyčajne potrebné viacero špecializovaných vyšetrení, ktoré presne rozhoduje lekár:
Juraj Chudej – lekár: Čím prechádza pacient po diagnostikovaní a ako sa rozhoduje o liečbe? (video z roku 2016)
Správne určenie štádia ochorenia je pre liečbu kľúčové – štádium lekárovi hovorí, do akej miery už zasiahlo orgány alebo tkanivá a napovedá o ďalšom možnom vývoji. Podľa toho lekár určuje prognózu pacienta.
Aj systémy určovania štádií sa postupne menia a ukazujú na pokrok v tom, ako veda ochoreniu rozumie. V prípade mnohopočetného myelómu sa používa viacero prístupov, z toho dva sú najrozšírenejšie. Prvý pochádza ešte z roku 1975 a označuje sa ako systém "Durie-Salmon". Táto klasifikácia znamenala medicínsky posun v diagnostike MM. Postavená je na niekoľkých testoch, ktoré sledovali:
Podľa hodnôt v jednotlivých testoch lekári rozdelia pacientov do 3 štádií. Každé môže byť ešte rozdelené do podštádií, označovaných ako typ A (relatívne normálne fungovanie obličiek) a typ B (nedostatočná funkcia obličiek so zadržiavaním dusíkatých látok).
Hoci sa systém "Durie-Salmon" stále využíva, v roku 2003 boli vyvinuté nové diagnostické kritériá nazvané ISS (International Staging System). Tieto berú do úvahy niektoré dôležité prognostické faktory, ktoré neboli v čase vzniku Durieho-Salmonovho systému známe. ISS vychádza z laboratórnych testov pri jednoduchom odbere krvi. Testuje sa množstvo proteínu s názvom beta-2 mikroglobulín (B2M) a množstvo proteínu s názvom albumín. Podľa týchto hodnôt sú pacienti rozdelení do 3 štádií. Tieto boli aktualizované v rokoch:
2015: R-ISS (Revised ISS) – k ISS pridáva hodnotenie LDH a vysokorizikové cytogenetické abnormality: del(17p), t(4;14), t(14;16);
2022: R2-ISS (Second Revision ISS) – pri ďalšej revízii sa pridáva 1q gain/amplifikácia (1q+) a vytvárajú sa 4 rizikové skupiny (I-IV), ktoré lepšie rozdeľujú heterogénnu skupinu R-ISS II.
Liečba mnohopočetného myelómu prešla od čias Thomasa Alexandera McBeana a predpisovania chinínu radikálnym posunom. Napriek tomu, že stále ide o nevyliečiteľné ochorenie, posun v diagnostike a liečbe umožňuje dnešným pacientom žiť dlhší a kvalitnejší život.
Do konca 40. rokov 20. storočia bola rádioterapia jediná účinná metóda pri liečbe nádorov plazmatických buniek. V roku 1947 predstavil švédsky lekár Nils Alwall liečbu uretánom. Ide o organickú zlúčeninu, ktorá sa v malých množstvách nachádza aj v chlebe, niektorých druhoch ovocia či víne. Pacient liečený uretánom vykazoval v Alwallových testoch zlepšenia a táto liečba sa stala štandardom na ďalších cca 15 rokov. Neskoršie placebom kontrolované štúdie rozdiel medzi placebom a uretánom nezistili.
Dôležité objavy nasledovali na prelome 50. a 60. rokov, keď tímy zo Sovietskeho zväzu (v roku 1958) a USA (v roku 1962) potvrdili zlepšenie u pacientov liečených cytostatikami – išlo teda o základ chemoterapeutickej liečby MM. Použité boli alkylačné látky, ktoré poškodzujú štruktúru nukleových kyselín (DNA a RNA – nositeľov genetických informácií bunky) v nádorových bunkách. Prakticky v rovnakom čase boli publikované prvé štúdie potvrdzujúce účinok steroidov pri liečbe mnohopočetného myelómu. Tieto látky znižujú zápal v tele, no zároveň oslabujú imunitný systém. V nasledujúcich rokoch sa ako účinné ukázali aj kombinácie rôznych alkylačných látok a kombinácie týchto látok s liečbou steroidmi. Nasledujúce desaťročia boli práve takéto kombinácie základom liečby pacientov s MM.
Liečbe mnohopočetného myelómu významne dopomohol aj americký chemik a lekár Edward Donnall Thomas, hoci na niečo také na začiatku svojej vedeckej cesty možno ani nepomyslel. Thomas je považovaný za otca transplantácie kmeňových buniek kostnej drene, ktorá je dnes jednou z najefektívnejších liečebných stratégií MM u vhodných pacientov. Thomasova práca na úspešnom prevedení transplantácie sa začala v päťdesiatych rokoch a v roku 1990 za ňu dostal Nobelovu cenu.
Prví pacienti skúšali u Thomasa transplantáciu kostnej drene už v roku 1957. Celý proces popísal v štúdii publikovanej v The New England Journal of Medicine. Išlo o alogénnu transplantáciu – príjemca teda dostal kostnú dreň od iného darcu. Šiesti pacienti boli ožarovaní a podstúpili liečbu chemoterapiou a následne dostali vnútrožilovo dávku kostnej drene od zdravého darcu. Hoci zákrok nevyvolal žiadne vážne nežiaduce účinky, iba u 2 pacientov mal pozitívny výsledok. Ani jeden pacient však neprežil viac ako 100 dní. Nasledujúce testy taktiež neprinášali pozitívne výsledky a pesimizmus ohľadom možných transplantácií kostnej drene sa zvyšoval.
Napriek tomu, že viacero výskumníkov opustilo skúmanie transplantácie kostnej drene, Thomas pokračoval. Po ďalšom testovaní na zvieratách usúdil, že pre uchytenie darovanej drene je podstatný správny výber darcu. V roku 1969 začal spolu s tímom klinické testovanie alogénnej transplantácie na vyhovujúcich súrodencoch, z ktorých jeden mal rozvinutú leukémiu. Väčšina pacientov zomrela na leukémiu alebo súvisiace komplikácie, u niekoľkých však ochorenie vymizlo. O desať rokov neskôr už Thomasov tím hlásil 50 % úspešnosť transplantačnej liečby u pacientov s akútnou myeloidnou leukémiou. V roku 1982 prišla prvá úspešná transplantácia kmeňových buniek u pacienta s myelómom.
Prvá štúdia o vysokodávkovanej chemoterapii s následnou transplantáciou vlastných kmeňových buniek pacienta bola publikovaná v roku 1987 a neskôr sa stala súčasťou štandardu liečby MM.
Obr. 5 Miera nových prípadov a úmrtí a 5-ročná miera relatívneho prežívania

Koniec deväťdesiatych rokov priniesol začiatok novej éry liečby pacientov s MM. V liečbe sa začali používať imunomodulačné lieky. Ide o liečivá, ktoré ovplyvňujú správne fungovanie imunitného systému. Prvá, ktorá sa začala používať pri liečbe MM, bola vedcom známa už od konca šesťdesiatych rokov. Vtedajšie testy sledujúce užívanie lieku pacientmi s rakovinou však nepriniesli jednoznačné závery. O desaťročie neskôr ale vedci prišli na to, že šírenie a rast nových krvných vlásočníc (jemné cievy spájajúce tepny a žily) úzko súvisia s rozširovaním pevných nádorov. Začiatkom 90. rokov na tento fakt nový výskum nadviazal poznaním, že to isté platí aj pre rakovinu krvi. V pilotnom testovaní z celkového počtu 84 pacientov 32 % reagovalo na tento liek pozitívne. Výskum bol publikovaný v roku 1999 a išlo o prvý samostatne pôsobiaci liek s antimyelomovým účinkom po tridsiatich rokoch.
O 5 rokov neskôr na tento prelom nadviazal nový liek zo skupiny inhibítorov proteazómov. Fungujú tak, že blokujú pôsobenie proteazómov – bunkových štruktúr, ktoré rozkladajú bielkoviny. V prípade niektorých rakovín sa bielkoviny, ktoré za normálnych okolností zneškodnia rakovinové bunky, rozložia príliš rýchlo. Lieky z tejto skupiny narúšajú tento proces a umožňujú bielkovinám zlikvidovať rakovinové bunky. Nové lieky z týchto skupín dramaticky zmenili prognózu pacientov.
Skupina nových molekúl sa pred rokom 2016 rozšírila o liek zo skupiny monoklónových protilátok. Ide o proteíny, ktoré sa vedia naviazať na proteíny nádorových buniek a po naviazaní aktivujú vlastný imunitný systém hostiteľa (pacienta). To vedie k zabitiu nádorových buniek. Niektoré protilátky sú úplne ľudské (humánne). Lieky z tejto skupiny boli pre pacientov s MM schválené na použitie v EÚ v roku 2016.
Pribudlo aj liečivo zo skupiny inhibítorov histón-deacetylázy. Histón-deacetylázy (HDAC) sú enzýmy, ktoré sú kľúčové pre bunkové procesy, ako sú prežitie, proliferácia a diferenciácia. Ide o účinný inhibítor s epigenetickým efektom, ktorý zvyšuje citlivosť pacienta na inhibítor proteáz a ďalšie terapie MM a predlžuje prežívanie bez progresie u pacientov s mnohopočetným myelómom, ktorí dostali aspoň jednu predošlú terapiu.
Juraj Chudej – lekár: Čo priniesol pokrok v diagnostike a liečbe pacientom? (video z roku 2016)
V liečbe MM neexistuje jeden postup, ktorý by "pasoval“ všetkým pacientom. Aj vďaka pokrokom popísaným vyššie dnes výber liečby lekárom závisí od niekoľkých faktorov, ako sú stav pacienta, laboratórne výsledky, štádium ochorenia, jeho vek, symptómy a podobne. Cieľom liečby mnohopočetného myelómu je:
Po kompletnej diagnostike a zhodnotení stavu pacienta určí hematológ klinické štádium a typ myelómu. Na základe toho rozoznávame dve základné skupiny:
1. Bezpríznakový (asymptomatický) MM sa nelieči chemoterapiou. Ide o pacientov v skorom štádiu ochorenia bez príznakov, bez nepriaznivých prognostických ukazovateľov alebo s tlejúcim myelómom. Tí sú lekárom sledovaní asi raz za tri alebo štyri mesiace, prípadne dostávajú podpornú liečbu na zlepšenie kostného metabolizmu. Takýto postup sa nazýva aktívne monitorovanie. S liečbou sa začína, keď myelóm pokročí alebo sa objavia symptómy.
2. Príznakový (symptomatický) MM sa lieči podľa veku – do 65 rokov sa pacient zaraďuje do kategórie junior, nad 65 rokov do kategórie senior. Pacienti s myelómom absolvujú v tejto fáze liečbu, ktorá je vo väčšine prípadov tvorená kombináciou viacerých liekov vrátane cytostatík. Cieľom je zničiť čo najviac nádorových plazmatických buniek v tele. Hematológ môže tiež rozhodnúť, že pacient je vhodný na transplantáciu kostnej drene a bude sám sebe darcom. Počas liečby a po jej ukončení lekár vyšetrí krv, moč a kostnú dreň. Na základe výsledkov sa vyhodnotí účinnosť liečby.
Moderná hematoonkológia dnes využíva cielené mechanizmy, ktoré útočia priamo na myelómové bunky alebo aktivujú vlastný imunitný systém pacienta.
Tento terapeutický posun prebieha v dvoch hlavných vlnách, pričom najnovšie schválené protokoly kombinujú až štyri rôzne typy molekúl súčasne na dosiahnutie čo najhlbšej remisie.
Tieto tri triedy liekov tvoria „chrbtovú kosť“ súčasných liečebných protokolov a často sa vzájomne kombinujú:
Pre pacientov, u ktorých ochorenie zrelapsuje (vráti sa) alebo je refraktérne (odolné voči predchádzajúcim trom triedam liekov), priniesla medicína vysoko inovatívne prístupy:
|
Terapeutická trieda |
Mechanizmus účinku |
Kľúčové liečivé molekuly (príklady) |
|
Bišpecifické protilátky (BsAbs) |
Fungujú ako „spojka“ – jedným koncom sa chytia myelómovej bunky a druhým pritiahnu pacientovu vlastnú T-bunku, ktorá nádor zničí. |
teklistamab (viažuci sa na antigén BCMA rakovinovej bunky); talkvetamab (viažuci sa na antigén GPRC5D); elranatamab |
|
CAR-T bunková terapia |
Geneticky modifikovaná bunková terapia. Pacientovi sa odoberú T-lymfocyty, v laboratóriu sa geneticky upravia tak, aby rozoznávali myelómové bunky, namnožia sa a podajú späť infúziou. |
ciltakabtagén autoleucel; idekabtagén vikleucel |
|
Inhibitory exportínu 1 (XPO1) |
Blokujú transportný proteín a uzamykajú nádor-suprimujúce proteíny vo vnútri jadra bunky, čím ju prinútia spustiť apoptózu (programovaná bunková smrť). |
selinexor |
Súčasný trend: Štvorkombinácie a posun do 1. línie
Najvýznamnejším trendom je presun týchto moderných molekúl z neskorších fáz ochorenia priamo do prvej línie liečby novodiagnostikovaným pacientom. Klinické štúdie preukázali, že pridanie monoklonálnej protilátky k štandardnej trojkombinácii (napr. režim isatuximab/daratumumab + karfilzomib/bortezomib + lenalidomid + dexametazón) dramaticky predlžuje čas bez progresie ochorenia a u veľkej časti pacientov eliminuje takzvanú minimálnu zvyškovú chorobu (MRD z angl. minimal residual disease).
Hoci mnohopočetný myelóm zatiaľ medicína nedokáže stopercentne definitívne vyliečiť, éra týchto molekúl predĺžila strednú dĺžku prežívania pacientov na viacnásobok a výrazne zlepšila kvalitu ich života.
Vývoj v liečbe mnohopočetného myelómu smeruje od snahy o predĺženie života k úplnému vyliečeniu alebo transformácii na dlhodobo kontrolovateľné chronické ochorenie. V súčasnosti prebieha revolúcia predovšetkým v oblasti imunoterapie a personalizovanej medicíny (napr. bišpecifické protilátky a CAR-T bunková terapia).
Nové a nastupujúce smery liečby
Hlavné trendy a smerovanie liečby v najbližších rokoch zahŕňajú:
Bišpecifické protilátky (napr. teclistamab, talquetamab) fungujú ako „spojka“ – jedným koncom sa chytia myelómovej bunky a druhým pritiahnu vlastnú imunitnú bunku tela, ktorá nádor zničí.
Terapia CAR-T bunkami (napr. cilta-cel), pri ktorej sa vlastné imunitné bunky pacienta geneticky upravia na boj proti rakovine, sa presúva z neskorších fáz do včasnejších línií liečby (už pri prvom relapse).
V prvej línii liečby novodiagnostikovaných pacientov sa stáva celosvetovým štandardom štvorkombinácia liekov (tzv. quadruplet). Pacienti hneď na začiatku liečby dostávajú kombináciu anti-CD38 protilátky, proteazómového inhibítora, imunomodulačnej látky a dexametazónu. Tieto režimy dosahujú hlboké a dlhodobé remisie, pričom štyri roky bez progresie ochorenia dosahujú až okolo 85 % pacientov.
Vývoj však pracuje na stále novších a účinnejších štvorkombináciách liekov.
Nastupuje nová generácia modulátorov imunitného systému, ktorá sa nazýva CELMoD (napr. iberdomid, mezigdomid). Sú navrhnuté tak, aby cielene degradovali bielkoviny potrebné na prežívanie myelómových buniek. Sú účinné aj u pacientov, u ktorých zlyhala doterajšia štandardná liečba imunomodulačnými liekmi (IMiDs).
Budúcnosť prinesie vysokú mieru personalizácie liečby. Pomocou citlivých genetických metód a prietokovej cytometrie sa bude sledovať prítomnosť aj tej najmenšej zvyškovej rakovinovej bunky v tele (MRD).
Slovenská myelómová spoločnosť (SmyS)
Appelbaum, F. R. (2007). Hematopoietic-Cell transplantation at 50. New England Journal of Medicine, 357(15), 1472–1475. doi:10.1056/nejmp078166
Ballová, V. (2007). Mnohopočetný myelóm – diagnostika a liečba pre praktického lekára. Retrieved from http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=2497&magazine_id=1
HINARI (2011). Nature outlook: Multiple Myeloma. Retrieved from http://www.nature.com/nature/outlook/multiple_myeloma/
Kumar, S., Dispenzieri, A., Lacy, M., Gertz, M., Buadi, F., Pandey, S., … Rajkumar, S. (2013). Continued improvement in survival in multiple myeloma: Changes in early mortality and outcomes in older patients. Leukaemia, 28(5), 1122–8. Retrieved from http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/24157580
Kyle, R. A. (2005). Leukaemia – abstract of the article: Five decades of therapy for multiple myeloma: A paradigm for therapeutic models. Leukaemia, 19(6), 910–912. doi:10.1038/sj.leu.2403728
Kyle, R. A., & Rajkumar, V. S. (2008). Multiple myeloma. , 111(6). Retrieved from http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2265446/
Kyle, R. A., & Steensma, D. P. (2011). History of multiple Myeloma. In Recent Results in Cancer Research (pp. 3–23). doi:10.1007/978-3-540-85772-3_1
Multiple Myeloma: Diagnosis. (2015, July 28). Retrieved July 28, 2016, from http://www.cancer.net/cancer-types/multiple-myeloma/diagnosis
Staging of myeloma. (2010). Retrieved from http://www.nhs.uk/ipgmedia/national/myeloma%20uk/assets/stagingofmyeloma(myelomauk4pages).pdf Three new therapies approved for Multiple Myeloma. (2016, January 6). Retrieved July 28, 2016, from http://www.cancer.gov/news-events/cancer-currents-blog/2016/fda-threedrugs-myeloma Multiple Myeloma in Central Europe and the Baltics: Supporting early and equitable access to care to improve patient outcom (2024, May 20), Retrieved July 20, 2026, from https://assets.ctfassets.net/9crgcb5vlu43/71K3PMqehQoFDzCq18SLw1/be1e309771f4a955a28f35ad1e40b750/ei_mm_in_central_europe_and_baltics_v2_2024-06-14.pdf